HURBANOVOOficiálna webstránka mesta Hurbanovo

Jozef Ľudovít Miloslav Hurban. Jedna z najvýznamnejších osobností slovenského národa. Veľa sa o ňom pohovorilo a popísalo vlani pri príležitosti 200. výročia narodenia, ale hodno sa k nemu vracať a pripomínať si ho stále, aj dnes 21. februára, keď od jeho úmrtia uplynulo 130 rokov. Takže aspoň základné fakty.

Jozef Miloslav Hurban sa narodil v Beckove 19. marca 1817, teda na Jozefa, a tým si priniesol do kolísky aj krstné meno. Otec – evanjelický kňaz – vychovával syna tak, aby mohol ísť v jeho stopách. Na Beckov, na detské roky a na otca, s ktorým nemal ideálny vzťah, však Hurban nerád spomínal. „Beckov je dosť nepekné mestečko, uprostred mesta sa kúpu po barinách husi a kačice, krášli ho bodliačie, žihľava a tŕnie,“ napísal. Tak videl Beckov na začiatku 19. stor. Keby navštívil rodnú dedinu pod slávnym hradom dnes, zrejme by túto vetu nenapísal. V roku 1830 prišiel na prešporské lýceum, kde sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom a pod jeho vplyvom sa stal horlivým slovenským vlastencom. V roku 1840 ho vysvätili za kňaza, no na ďalšie vzdelávanie na nemeckých univerzitách nemal dosť peňazí. Prijal kaplánske miesto v Brezovej pod Bradlom, kde sa stretol so svojou manželkou Aničkou Jurkovičovou a s ňou prežil podstatnú časť života na fare v Hlbokom, kde sa 21. februára 1888 zavŕšila jeho životná púť.

Na fare v Hlbokom nebola núdza o hostí. Nečudo, keďže Hurban sa rýchlo postavil na čelo pronárodného kultúrneho i politického diania a vytrval na ňom celé polstoročie. Ako mladík vystupoval radikálne za práva Slovákov, ale i za spravodlivejšie usporiadanie spoločnosti, za odstránenie feudalizmu, pričom sa odvážil vyriecť kritické slová aj na adresu cirkvi. „Náš život slovenský najväčšmi zato kuľhá, že ho doteraz skoro sami teológovia opatrovali, oni nám kníh a ideálov všeslovanských nastavili tak, že ak sú knihy, plány, ideály, šťastie národov, my Slováci by sme veľmi šťastný národ boli,“ napísal. Nečudo, že naňho padali urážky zo strany svetskej i cirkevnej vrchnosti, že v ňom videli „divého Slováka“, pansláva, ba i komunistu a vlastizradcu.

Na evanjelickom lýceu v Bratislave patril Hurban medzi najaktívnejších členov Spoločnosti česko-slovanskej a po jej zrušení Ústavu reči a literatúry československej, ktoré viedol Ľudovít Štúr. V nedeľu 24. apríla 1836 sa zúčastnil vychádzky slovenskej mlade na staroslávny Devín, kde prijal slovanské meno Miloslav a dôsledne ho používal. Zapojil sa aj do aktivity tajného spolku Vzájomnosť, ktorý mal jasný cieľ – emancipáciu slovenského národa. Počas pôsobenia v Brezovej pod Bradlom sa práve podjavorinský kraj stal centrom pronárodného života, Hurban sa podieľal na organizovaní ochotníckych divadelných predstavení, zakladal spolky miernosti, nedeľné školy, všestranne sa snažil o šírenie kultúry, osvety, vzdelanosti. Krátko po tom, čo sa usadil na fare v Hlbokom, v júli 1843, ho navštívili Štúr a Hodža a hoci mali úctu k práci bernolákovcov i k českej orientácii Jána Kollára, dohodli sa, že pre ďalší vývoj slovenského národa je nevyhnutná kodifikácia novej podoby slovenského jazyka, ktorého základ musí vychádzať z reči ľudu obývajúceho stredné Slovensko. Novú spisovnú reč použil Hurban pri druhom vydaní svojho almanachu Nitra v roku 1844.

Nádeje Slovákov vzrástli v revolučnom vrení 1848 – 49. Opäť to bola fara v Hlbokom a Brezová pod Bradlom, kde na veľkom mítingu 28. apríla 1848 vyhlásili Nitrianske žiadosti. Stali sa základom celonárodného programu Žiadosti slovenského národa prezentované na zhromaždení v Liptovskom Mikuláši v máji 1848. To nebolo po chuti maďarskej revolučnej vláde, ktorá vydala na Štúra, Hurbana a Hodžu zatykač. Odišiel do Čiech, kde sa podieľal na organizovaní slovenského odboja. Svoj názor na národné usporiadanie v rakúsko-uhorskej monarchii predniesol na Slovanskom zjazde v Prahe 7. júna 1848. Podporu hľadal nielen u Čechov, ale aj u Srbov a Chorvátov. Na Slovensko sa vrátil na čele slovenských dobrovoľníkov, keď nevidel iné východisko ako brániť slovenské záujmy inak ako so zbraňou v ruke po boku cisárskych vojsk. Stal sa členom Slovenskej národnej rady – najvyššieho politického orgánu Slovákov v revolúcii v meruôsmom roku.

Po utíchnutí revolučného vrenia sa vrátil na faru v Hlbokom, ale pod policajným dozorom bola jeho šanca pôsobiť na politickom a vydavateľskom poli obmedzená. Až koncom 50. rokov, keď napätie povolilo, sa mohol vrátiť najmä k literárnej aktivite. V roku 1861 bol spolutvorcom Memoranda národa slovenského ako základného dokumentu, ktorý viedol o dva roky neskôr k založeniu Matice slovenskej.

S pribúdajúcimi rokmi sa však aj Hurban menil. Najmä po tom, čo sa v roku 1866 stal superintendentom, sa čoraz silnejšie prejavoval ako moralizátor a konzervatívec. Napriek tomu pozdvihol svoj hlas proti národnostným princípom rakúsko-maďarského vyrovnania v roku 1868. Za články Čomu nás učia dejiny? a Pravdivé slovo, strávil Vianoce 1869 vo väzení. Súd mu nadelil 6 mesiacov za mrežami a pokutu 239 zlatých. O šesť rokov neskôr išiel znova do väzenia. Tri mesiace dostal za článok v Cirkevných listoch. Nevôľu spolubojovníkov i mladých nasledovníkov vyvolal almanach Nitra, ktorý vydal po zatvorení slovenských gymnázií a Matice slovenskej. Vydal ho totiž v češtine. Sám tento krok obhajoval tým, že chcel demonštrovať spolupatričnosť českého a slovenského jazyka a národa. V posledných rokoch svojho života pracoval na obsiahlom životopise Ľudovíta Štúra a na spomienkach na revolučné roky 1848 – 49.

Pronárodné zameranie má aj Hurbanova literárna a novinárska tvorba. Patria do nej realistické poviedky Korytnické poháriky, Od Silvestra do Troch kráľov, Olejkár a ďalšie, ako aj básne, ktoré uverejnil v súdobých periodikách a v dvoch zbierkach Piesne nateraz a Básně a písně československé. Bohatá je aj Hurbanova náboženská spisba.

Napriek tomu, že vydavateľská činnosť vo vtedajšom slovenskom prostredí nebola zisková, práve naopak, Jozef M. Hurban patril medzi vytrvalých publicistov a editorov. V roku 1842 začal vydávať almanach Nitra. Jeho prvé číslo vyšlo v biblickej češtine, ďalšie v novej spisovnej slovenčine, až na posledné číslo v rokoch 1876 – 77, keď sa Hurban z nie celkom jasným úmyslom vrátil k češtine. V štúrovskej slovenčine začal Hurban v roku 1846 vydávať časopis Slovenské pohľady na vedy, umenie a literatúru. Vydával aj cirkevné periodiká.

Napriek farárskym povinnostiam a bohatej politickej a kultúrnej aktivite Jozef M. Hurban dbal o svoju početnú rodinu, do ktorej postupne pribudlo deväť detí. Z nich sa stal najznámejším zdatný nasledovník Svetozár Hurban Vajanský.

Ulicu pomenovanú Hurbanovým menom nájdeme vari v každom slovenskom meste. Pri veľkom premenovávaní slovenských miest a dedín v roku 1948 sa juhoslovenské mestečko Stará Ďala stalo Hurbanovom. Pamätník na jeho hrobe v Hlbokom je dielom Dušana Jurkoviča. Medzi najnovšie spomienky na Jozefa M. Hurbana patrí monument s jazdeckou sochou v Žiline, ktorý odhalili v roku 2006. V Hlbokom môžeme navštíviť jeho pamätnú izbu, ktorú otvorili v budove bývalej cirkevnej školy pri 150. výročí narodenia Jozefa M. Hurbana v roku 1967. Dnes ju spravuje Záhorácke múzeum v Skalici.

---

Článok bol publikovaný na stránkach Denníka N:
https://dennikn.sk/blog/1035973/zivot-zasvatil-boju-za-prava-slovenskeho-naroda/

autor článku: Jozef Sliacky